Sme dve sestry, Valéria a Dominika Miertušové, ktoré sa venujú psom od svojich 5 rokov. Život bez psa si nevieme predstaviť, pes vždy bol a vždy bude členom našej rodiny. Prvým plemenom v rodine bol nemecký ovčiak. Neskôr v roku 1998 padla voľba na typického rodinného psa – labradorského retrievera. Riki nás veľa naučil, ako vybudovať vzájomnú dôveru a rešpekt, ako porozumieť reči tela. Bol to pes, ktorého sme vychovali a on vychoval nás. Prežili sme spolu veľa dobrodružstiev a poznali sme jeden druhého ako vlastnú dlaň. V roku 2004 k nám prišiel psík Fufík, ktorý s nami žije doteraz.
Po Rikovej smrti nám, mne, zostala v srdci diera. Najprv som si povedala, teraz nie je vhodná doba na ďalšieho psa, budem od neho očakávať to, čo od Rikiho. Dlho mi ale tento postoj nevydržal. Bolo mi smutno za spoločnými prechádzkami, za tým porozumením medzi človekom a psom. Rozhodla som sa, že podám svoje skúsenosti a lásku ďalšiemu psiemu spoločníkovi. Na základe článkov o správaní sa barzoja, som k tomuto plemenu cítila náklonnosť, zaujala ma v prvom rade charakteristika jeho oddanosti k majiteľovi. Môj výber rodina veľmi neschvaľovala, hlavne po exteriérovej stránke (vychudnuté, dlhonohé, dlhonosé, hrbaté..). Nakoniec som ich presvedčila a v auguste roku 2012 do rodiny pribudla barzojka Babuška Jaguška. Teraz o nej hovoria ako o najlepšom psovi na svete. Vďaka Babuške Jaguške sme privoňali k výstavnej atmosfére a zase iným dobrodružstvám, na aké sme neboli zvyknutí. Zistili sme, že chrty sú pre nás to pravé orechové a preto sme sa rozhodli rozšíriť našu svorku ešte o jedného člena. Tentoraz padla voľba na saluki – sestrine obľúbené plemeno spomedzi chrtov. A tak v roku 2014 pribudol nateraz posledný člen psej svorky – Smajlík.
